Keď sa geriatrik vyberie jazdiť na koni, alebo ako ukončiť svoj život predčasne

Moja prvá jazda na koni v pokročilom veku bola poznamenaná rôznymi zážitkami. Pri vstupe do areálu sa k nám s radosťou nerozvážneho šteniatka rozbehol koník vo výbehu, že nás ide privítať. Srdiečko mi poskočilo, ňuňu koník sa prišiel zvítať so mnou. Pohladkala som, poškrabkala a smelo som sa snažila vyraziť smerom ku stajniam na moju prvú jazdu na koni. Lenže tá krvilačná šelma sa rozhodla, že neprejdem. Zatarasila mi prechod a začala mi pchať hlavu k hrudi a prenasledovať ma. Následne ma kusla do ruky. Keďže mi išlo o život, nasadila som jej helmu na raťafák, akože košík. Vyzeralo to nasledovne: ja cúvam smerom ku stajniam, koňovi držim helmu na nose, kôň sa snaží zožrať vnútro mojej helmy a kráča za mnou. Po dychberúcich troch minútach boja o prežitie som sa vyslobodila a dostala úspešne za elektrickú ohradu. Inak rodiny s deťmi, ktoré prechádzali okolo tohto ňuňu koníka prešli cez inkriminovaný areál bez jeho povšimnutia. Beriem to tak trochu osobne.

Nesmelo vyrážam ku stajniam, kde stretávam moju inštruktorku, ktorá mi podáva uzdu (či opraty, alebo čo), na ktorej druhej strane je kôň a posiela ma (aj s tým koňom) do haly. Ešte ma varuje, že si mám dávať pozor, aby mi kôň neskočil na nohu. Pomaly omdlievam pri predstave, že mi tá poltonová vec skočí na nohu, pozerám na koňa, ktorý má hlavu asi meter nad mojou hlavou a statočne vyrážam do haly. Problém bol, že vyrážam iba ja a kôň stojí. Inštruktorka mi dáva radu, že ho mám potiahnuť, keď nechce ísť. Nejako mi to nevychádza, prečo by ma mal poslúchať tvor niekoľko násobne väčší a tažší odo mňa.

Nakoniec prichádzam do haly … aj s koňom, nasadzujem si oslintanú helmu na hlavu, vystúpam po rebríku a sadám do sedla. Uff, nejako je to vysoko a stále mám pocit, že určite padnem na pravú alebo ľavú stranu. V tom sa kôň pohne, hranica smrti sa značne priblížila, pre svoju záchranu začínam jačať: “pomóóóc, pomóóóc”. Všetkým v hale (určite aj tomu koňovi) to vyčarilo úsmev na tvári, iba ja som utrpela trojitý infarkt myokardu.

Po upokojení situácie mi začne inštuktorka vysvetlovať, ako sa má správne sedieť na koni. Predstavte si tú najnepohodlnejšiu pozíciu a to je ten správny posed. Po napravení sa do správneho posedu už nevyzeráte ako pohodičkový veľkostatkár na koni, ale ako po porážke, s tým, že vás začínajú bolieť svaly na nohách, o ktorých ste ani netušili.

Následne prichádza inštrukcia, ako dať koňovi vedieť, že sa ide zabočiť doprava alebo doľava. Takže nerobí sa to opratami, že idete koňovi zlomiť krk na niektorú zo strán, ale telom. Pravdupovediac mi táto inštrukcia nie je doteraz úplne jasná. Viem, že je tam v hre noha, panva a zadok, ale vždy mi zabrali až opraty, aby kôň odbočil.

Grande finále jazdy na koni bol klus. Keď si chcete nechať vytriasť dušu, prípadne vyhnať diabla a nemáte peniaze na exorcistu, toto je určite cesta. Ženám odporúčam si určite zobrať podprsenku, ak nechcú ohurovať okolitých mužov, prípadne točiť šteklivé videá.

Inak koníky ja veľmi ľúbim a určite sa vrátim jazdiť. Myslím, že sú na rovnakej mentálnej úrovni, ako môj pes. Je tam iba taký nebadateľný 450 kilový rozdiel a asi 100 násobne väčšia sila záhryzu, to je v poho.