Vybrali sme sa do Přahy. Cesta bola v pohode, rýchlo to ubehlo. V aute som si pospala a dostala do stavu, že by som si najradšej ľahla do postele. Lenže bolo treba nájsť parkovacie miesto, vyniesť batožinu, ísť so psom von. Našťastie po ceste na izbu sme nastúpili do výťahu, ktorého ovládací panel vyzeral ako v raketopláne z 80tych rokov. Keďže som bola chviľu Gagarin, únava ustúpila a mohli sme smelo vyraziť do mesta.
Objavili sme útulnú vináreň. Čašník hneď začal obskakovať psa. Vodička, syrček, … Lenže Maximiliám nemá rád cudzých mužov, takže schmatol syr a hneď späť ku nám. Čašník chvíľu s ním opakoval tieto syrové cvičenia a následne vyriekol Maxovu diagnózu. Pes má separačnú úzkosť. V hlave mi prebehlo separačnú čo? Prečo by mal mať môj pes nejakú úzkosť? Prečo sa stará do môjho psa? Čo si to dovoľuje? Akože preto, že ho Max nemá rád, má mať hneď nejakú diagnózu? Následne som začala ja pociťovať úzkosť, že sa niekto stará do psychického stavu môjho psa. On proste nemá rád mužov! Bodka. Koniec diskusie a prvej diagnózy.
Druhý deň som sa vybrala behať s Maximiliánom. Keď máte hotel skoro v centre Prahy, možností na psovi prívetivý beh, teda po zelenej trávičke v lese je žalostne málo. Vytýčila som trať cez mesto smer aspon trochu zelene. Ako si tak bežíme po asfalte medzi ľudmi, z čistého neba od pani na zastávke prišla druhá diagnóza. Ten pes je chudák. Pani mala šťastie, že som mala celkom svižné tempo a kým mi informácia prišla do mozgovej takzvanej nasieracej časti, bola som už celkom ďaleko.
Po náročných diagnostikách sme vyrazili do parku a tam sme natrafili na začarovanú pannu, ktorá si podľa mňa vypočula tiež pár diagnóz a radšej sa samovoľne premenila na strom.
