Moja 13 ročná dcéra mi volá zo školy cez týždeň, či s ňou nejdem v nedeľu na futbalový zápas, že hrá Slovan. V hlave sa mi zobrazí 22 mužov behajúcich po zelenej tráve a lietajúca lopta z jednej strany ihriska na druhú, v tom lepšom prípade. V tom horšom, motanica v strede herného pola a fňukajúci muži, že im niekto kopol do nohy. Slušne som teda odmietla. Následne sa ma spýtala, či môže ísť so spolužiačkou. Tento nápad som odobrila a rolúčili sme sa. Potom ma však napadlo, či tam idú samé. Volám späť, dostala som vysvetlenie, že ide aj ich triedny učiteľ, ale on tam s nimi bude, ale aj nebude. Tak čo teda bude, či nebude? Bude, ale neoficiálne. Nech už je to teda čokoľvek, pustila som ju.
V deň zápasu začali prebiehať prípravy už asi dve hodiny pred danou akciou. Maľovačky, česačky, obliekačky, … Rozmýšlam, však ide na zápas, kde budú všetci grgať, prdieť, piť pivo, podpaľovať štadión, pri tom nemusí byť človek pekný, či áno? Zjavne áno. Už teraz sa obávam, čo nastane, keď pôjde na diskotéku.
Konečne vyrážame na miesto stretnutia: Plaváreň Pasienky. Cestou v aute sa jej pýtam, s kým hrá Slovan. Odpoveď bola s Trnavou. Hneď ma napadol film zpred tridsiatich rokov “Proč” (Proč? (1987) | ČSFD.sk (csfd.sk)) a mala som chuť strhnúť volant, otočiť to späť domov, tam ju zamknúť v izbe a pustiť, ked bude mať 32 rokov. Mocne som sa ovládla, tvárila sa, že všetko je v poho a prichádzame na miesto určenia. Tam stretávame spolužiačku a spolužiaka s maminou. Vidím na mamine spolužiaka, že je zjavne vystresovanejšia ako ja. Pri pohľade na prechádzajúce davy okolo nás, som sa moc nečudovala. Väčšinu týpkov keby stretnem v noci na ulici, tak odhodím peňaženku a utekám. Mamina rozdá ešte poslednú úlohu mojej dcére a spolužiačke a to ochrániť jej syna v prípade nebezpečenstva.
Nastáva čas vyzdvihnutia po zápase. Prechádzam okolo Bajkalskej, tam stojí skrížený, najdlhší MHD autobus v protismere, okolo celá polícia a vojsko. Hovorím si, všetko je ako má byť, vyzdvihujem dcéru na zastávke a frčíme domov.