Minulý týždeň na mňa vybehla reklama koncertu srbskej skupiny Alice in WonderBand. Keďže som skupinu nepoznala, vypočula som si 38 sekúnd prvej pesničky, čo mi ponúkli internety a padlo rozhodnutie, ide sa. Neskôr cez víkend som si vypočula trošku viac z ich tvorby a už som nebola taká presvedčená o svojom rozhodnutí, ale tak že oprobujem.
Prišli sme na miesto, posadili nás ku stolu, kde mala rezervované nejaká Eva 2x miesta a čakali sme na balkánsky zážitok.
Speváčka dorazila na koncert v nefalšovanom kožuchu. Chvíľku som sa začala o ňu báť, či po nej nevyskočí nejaký aktivista a nebude sa s ňou chcieť priviazať reťazou o Mochovce za to mŕtve zviera. Našťastie sa nič také nestalo.
Pozerám na speváčku, ten kožuch, účes, topánky a preniesla som sa do filmov pre pamätníkov a spomenula som si, ako som jedávala vyprážané kura na gauči a pozerala tieto kinematografické skvosty. Dobrý pocit. Pripisujem ho skôr tomu kuraťu ako tvorbe.
Po prvých tónoch mocného speváčkineho hlasu prebehli zimoriavky cez moje telo a prišiel taký ten pocit národnej spolupatričnosti. Pocit rýchlo prešiel, spomenula som si totiž, v akej krajine žijem, tak som sa cítila spolupatrične aspon so Srbskom.
Celý koncert sa niesol v duchu balkánskych piesní sprevádzaných dokonalou symbiózou zvukov nôh a rúk. Keď človek zavrel oči a ponoril sa do zvuku piesní, mal pocit dokonalého súzvuku. Mal pocit, že na tomto koncerte chce ostať čo najdlhšie a cítiť ten zvuk, ktorý prerastal do prepojenia mysle s telom.
Dokonalé!
P.S.: Inak Eva neprišla. Dosť ma to nasralo.
