Moje dieťa hrá basketbal. Víkendy väčšinou trávime v telocvični niekde na Slovensku. Ráno medzi raňajkami žampiónov a zápasom začína fázou temna.
Bytom sa ozývajú alegorické výkriky, ako to celé nemá zmysel, ako by radšej išla na kone, všetko je zlé, nikam nejde … Ešte počas fázy temna naskáčeme do auta. Tentokrát prvá cesta viedla do Senca, ktorá bola v znamení kapusty. Najprv sa podnik Kapustáreň vtesnal svojim billboardom do mojej pozornosti, následne prišla táto skvostná reklama.
Prepočítavam, prepočítavam, stále prepočítavam: Sladká kapusta sama o sebe je čudná a ešte v kaderníckom salóne? Okej, proti gustu…
Po fázi temna prichádza fáza zahrievania sa pred zápasom. Mne osobne táto fáza príde, že už hrajú naplno, ale tak tréner asi vie, čo robí.
Nasleduje fáza zápasu. Tam sa mením na najväčšieho odborníka na basketbal, trasie ma na lavičke a mám chuť kričať po hráčoch, trenéroch, rozhodcoch, upratovačkách a regulovať celú hru. Následne sa dám dokopy, vypnem v hlave premotivovanú matku a po zbytok zápasu už iba sedím a mlčím.
Zo zatiaľ neznámych príčin si vždy sadnem do obecenstva protihráčov. Čže keď ja tlieskam, oni pláčú a naopak. Občas si vymeníme nevraživé pohľady.
Počas zápasu v Senci bolo moje dieťa zrazené na zem. Nič som nenechala na náhodu a začala som vytáčať telefónne číslo na Rakúsky záchranný letecký systém, nech okamžite priletia vrtuľníkom a zachránia ju. Odvovala som ich, dieťa vstalo.
Na niektorých zápasoch sa rozmohol taký nešvár, bubnovanie. To fakt priatelia? Akože budeme robiť ešte dodatočný hluk?
Grande finále (posledná štvrtina) zábava graduje, tlak stúpa, hluk stúpa, napätie stúpa a ja stúpam jednou nohou do Jednotky Intenzívnej Starostlivosti, keďže mám tesne pred infarktom, ako to dopadne.
Ráno na druhý deň nás čakala cesta do Zvolena. Toto ráno nebolo zlé len pre dorastenca, ale aj pre mňa. Temno ma zavalilo, strašne sa mi nechcelo. Po príchode do Zvolena som sa chcela rozplakať a začať kričať, zoberte ma domoooov. Hneď na vstupe do školy nás privitála pani vrátnička, ktorej pohľad mi prezrádzal, keď akokoľvek odbočím z predpísanej dráhy (záchod, telocvičňa, východ von) som okamžite mŕtva. Neistým krokom neskúseného prváčika som sa premiestnila na toalety, ktoré boli samozrejme bez akýchkoľvek hygienických potrieb. Bol to ten typ toalety, kde keď si sadnete, tak si tresknete hlavu do dverí. Pobyt mi tam spríjemnili malé, grgajúce dievčatká. Fajn, dnes ma už neprekvapí. Medzi toaletou a telocvičňou som sa pred vrátnicou preplížila ako dlhoročný člen NAKA – poklus, kotúľ, výskok, stojka, poklus. V telocvični som si našla miesto v rohu, nasadila slúchatka, otvorila počítač a modlila sa, nech nikoho ani len nenapadne ma osloviť čo i len na tému počasia.
Počas zápasov som už iba jedla, počúvala Phila Collinsa (no a co!) a tešila sa domov. Podľa výrazu tváre dorastenca, bola na tom rovnako.
halo halo pjekne